Pezinské viechy 2019 - info

Milí priatelia,

aj tento rok pre vás Malokarpatské múzeum pripravilo už šiesty ročník obľubených Pezinských viech. Siedmi vinári otvoria svoje dvory a pivnice od stredy do soboty, v čase od 17:00 do 21:00 počas mesiacov máj, jún, júl, august a od 17:00 do 20:00 počas mesiacov september a október. Spoznajte miestnych vinárov osobne, vychutnajte si výborné pezinské vínka v mieste ich pôvodu a užite si otvorené viechy s nami od mája až do konca októbra. Sme hrdí, že mesto Pezinok je prvým na Slovensku, ktoré sa vrátilo k predvojnovej tradícii výčapu miestneho vína pod viechou. Ako múzeum sa budeme vždy snažiť uvádzať staré zvyky do života moderným spôsobom. Na zdravie! 



HISTÓRIA VÝČAPU VIECH

     Právo výčapu vína patrilo v Uhorsku ku kráľovským právam. Pôvodne mešťania v slobodných kráľovských mestách čapovali víno bez akýchkoľvek obmedzení priamo vo svojich domoch. Tak to bolo ešte začiatkom 14. storočia, avšak neskôr nastali postupné zmeny s jednoduchým cieľom: získať viac peňazí pre mesto. Tie začali obmedzovať mešťanov – vinohradníkov, ktorí potrebovali od mestskej rady povolenie na výčap vína a ten dostali po zaplatení desiatku z vína.
     Aby aj samotné mestá zarobili na výčape vína, zaviedli neskôr tzv. Bannzeit, teda akési časovo ohraničené embargo, kedy víno pod výčapom mohlo predávať len mesto. Na vinohradníkov a vinárov sa vzťahovali zákazy aj počas pôstu, v týždni, kedy bol sviatok sv. Bartolomeja (august) a sv. Martina (november), v týždni sviatku sv. Jána Krstiteľa, počas Vianoc, Veľkej noci. Výčap vína mohol začať po rannom zvonení a končil večerným zvonením na veži kostola.
    Právo výčapu vína sa vzťahovalo aj na poddanské (neslobodné) mestá a obce, termín trvania bol obmedzený výskytom viníc na ich území (od Michala do Juraja, ak vinice v obci neboli, tak od Michala do Vianoc).
    V roku 1888 vydal Uhorský štát zákon, podľa ktorého len on mal právo rozhodovať o povolení výčapu všetkých liehovín, čo sa týkalo aj vinohradníkov a výčapu pod viechou. Nasledovalo niekoľko ďalších zákonov, ktoré upravovali možnosti žiadať o povolenie výčapu vína udelením licencie, ich zatváranie počas konania bohoslužieb či počet vydaných povolení podľa počtu vinohradníkov v danom meste..
    Od roku 1899 mohli o povolenie k výčapu vína žiadať vinohradníci jedného mesta či obce len v jednej spoločnej žiadosti, prípadne prostredníctvom magistrátov s informáciou, o koľko žiadateľov sa jedná. Neskôr tieto žiadosti o licencie zastrešovali vinohradnícke spolky jednotlivých miest a obcí.
Výrazná zmena v prospech drobných vinohradníkov nastala v r. 1929, kedy bol prijatý zákon „o predaji vína vlastnej výroby držiteľmi vinohradov a ovocných sadov na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi“, ktorý bol odôvodnený tým, že malým producentom poskytuje jedinú možnosť, ako predať svoje víno a zároveň pokryť náklady súvisiace s jeho výrobou.     
   Výčap bol dovolený len v miestnostiach, ktoré patrili k podniku, ktorého majiteľ čapuje víno vlastnej produkcie. Víno sa malo predávať v otvorených nádobách a konzument ho mohol vypiť na mieste, alebo si vziať so sebou. Pre výrobcu platilo, že vlastné víno smie čapovať vo svojom podniku počas dvoch týždňov, štyri až päťkrát v roku. Obdobia sa počas roka obmieňali, aby sa mohli jednotliví vinári vystriedať, pretože aj záujem o konzumáciu bol v jednotlivých obdobiach rozdielny. Čas výčapu bol stanovený do 22.00, v prípade výnimky do druhej hodiny v noci. Víno sa nesmelo nalievať mladistvým. O výčape bolo potrebné informovať úrady 15 dní pred realizovaným výčapom.
    Pod viechou sa nesmeli hrať kartové ani iné hazardné hry, tancovať a zakázaná bola aj hudba od muzikantov z povolania. Okrem vína bolo možné ovlažiť sa len sódou alebo vodou. Dom, v ktorom výčap prebiehal, musel byť označený vývesným znakom, ktorý sa však v obciach líšil. Používali sa vence z viničných listov, zväzky čečinya stuhy. Okoloidúci návštevník tak vedel, že v dome, dvore či pivnici dostane od domáceho a jeho rodiny víno, pri ktorom si môže posedieť a stretnúť svojich známych. Počas sviatočných dní mohli domáci porušiť nariadenia a ponúknuť pečivo, hrianky či výnimočne aj pečené husi. Výčapom vína pod viechou menší vinohradníci takto vedeli predať až štvrtinu či dokonca tretinu svojej celoročnej produkcie a stala sa preto vítaným zdrojom finančného príjmu, obzvlášť v rokoch celosvetovej hospodárskej krízy a následnej stagnácie ekonomiky.
   Tradícia výčapu vína pod viechou bola prerušená po roku 1948, kedy boli viechy postupne utlmované až úplne zakázané v súvislosti so zmenami politicko-spoločenskej situácie a nástupom socialistickej vinohradníckej veľkovýroby. Názov viech bol síce ešte ponechaný, no zavádzajúco označoval skôr výčapy jednotných roľníckych družstiev či štátnych pohostinských zariadení.
   Nadviazať na tradície výčapu vína v dome vinohradníka sa opätovne na Slovensku pokúša projekt Pezinských viech 2014. Tešíme sa, že táto iniciatíva sa rozšírila do ďalších miest a obcí Malokarpatskej vinohradníckej oblasti vďaka Oblastnej organizácii cestovného ruchu Malé Karpaty. 

Bližšie informácie:
Martin Hrubala, Malokarpatské múzeum v Pezinku
tel.: 0911 400 495, e-mail: martin.hrubala@muzeumpezinok.sk